DEATH TO THE WORLD - Príbeh pravoslávnej komunity

"Posledná skutočná rebélia – byť mŕtvy pre tento svet a živý pre druhý svet."

Autor článku: Makkabi

Stretol som sa s viacerými ľuďmi, ktorí vnímajú kresťanskú rockovú kultúru ako protestantskú záležitosť. Možno to tak bolo niekedy v minulosti, naša komunita je však opačným príkladom, veď samotní zakladatelia Combatantu boli rímskokatolíci. Vývoj sa posúva dopredu a Boží Duch pôsobí, ako On chce. Príkladom je tlačený Zin, ktorý sme vydali pred párrokmi - spiritualitu grafiky inšpirovalo hnutie východného obradu "Death to the workd" pochádzajúce zo Spojených štátov.

"Death to the World" je veľmi originálne a netradičné poňatie ortodoxie. V prostredí, odkiaľ pochádzam bola pravoslávna vetva kresťanstva vnímaná ako nehybná, skostnatelá a uzavretá, žijúca si svojím vlastným náboženstvom, nie relevantná dnešnej dobe. Avšak mýlili sme sa, nebolo to celkom tak. Aj tam sú ľudia, ktorí žijú živý vzťah s Kristom a milujú blížnych. Príkladom sú dvaja mnísi zo severnej Kalifornie - John a Damascene, plus ich duchovný otec a vzor - Seraphim Rose.

Prečo sú pre nás títo ľudia a toto hnutie zaujímavé? Môžu nás k niečomu inšpirovať? Môže nás iná cirkev niečím obohatiť?

Spoločnosť, v ktorej u nás v strednej Európe žijeme, sa nachádza v strete rôznych kultúr. Sme v chaose, kde sa stále hľadá niečo nové, aké tu ešte nebolo. Niečo, čo je zároveň pevné, isté a osvedčené. Kresťanstvo ako ho prezentovali katolíci a protestanti akoby už nelákalo. Východné náboženstvá tiež mnohí vyskúšali. Z charizmatikov sa smejú. No stále existujú bežné ľudské potreby, túžba po láske, neopúšťajú nás ani zlo a depresie. Aký zmysel života zostáva tým, ktorých sklamalo všetko? Zostáva to posledné - človek, vzťahy, humanizmus, záujem o druhých (Pozrite na charitu, ktorú robia veľké metalové festivaly). K tomu potrebujeme nejaké to duchovno. Ale z ktorej strany sa pustiť do spirituality, keď sa mi zdá, že už všetko poznám? Toto by mohol byť, myslím, priestor pre ortodoxnú alternatívu - "Death to the World ". Má svoju mystiku, racionalitu, originalitu a ako bonus pre nás - je blízka slovanským národom. Poďme sa ponoriť do príbehov troch zakladateľov tejto komunity a zistiť o čom to je. 

(Text pokračuje pod fotogalériou)

SERAPHIM ROSE 

Príbeh začína duchovným hľadaním niekoľkých ľudí, z ktorých prvý je Seraphim Rose. Narodil sa v roku 1934 a celý život prežil v Kalifornii. Ako 14 ročný bol pokrstený u metodistov, čiže začínal ako tzv. evanjelikálny kresťan. Počas dospievania však stratil vieru v Boha a stal sa ateistom. Na vysokej škole sa venoval ázijským štúdiám a budhizmu, filozofii a taoizmu. Okrem toho sa identifikoval ako homosexuál. Bolo to prelomové obdobie v jeho živote a práve v tedy sa spoznal s veriacimi východného obradu. Doviedlo ho to naspäť ku kresťanstvu a stal sa mníchom. Spolu s litovským rodákom Glenom Podmošenským založili v americkej divočine kláštor sv. Hermana Aljašského. Stal sa výraznou osobnosťou a autorom niekoľkých kníh, po smrti (1982) je mu pripisovaných niekoľko zázrakov a jeho nasledovníci si ho veľmi vážia a ctia. 

CHRISTENSEN - DAMASCENE 

Podobne ako otec Seraphim aj on vyrástol v protestantskej rodine, ale na vyššej škole už neveril v osobného Boha. Považoval sa za Zen budhistu a počas duchovného hľadania mal niekoľko zážitkov, ktoré ho priviedli jednak do temnoty a ničoty, ale aj do na pozitívnych sfér mimo priestoru a času. Tomuto prežívaniu duše však stále niečo chýbalo. Na vysokej škole sa dostal na prednášku amerického kňaza-mnícha o východnej filozofii a budhizme. Prostredníctvom neho sa zoznámil so Seraphimom Rose, vplyvom ktorého sa jeho život radikalne zmenil. Vďaka tomuto stretnutiu, pokračujúcim štúdiám a mnohým púťam do kláštora v odľahlých lesoch severnej Kalifornie sa jeho život zmenil. Zistil, že pravda nie je len abstraktná myšlienka, ktorú hľadá a poznáva mysľou, ale osobný, srdcom milujúci Boh. Prijal meno Damascene a pripojil sa ku spoločenstvu svätého Hermana, ktoré od roku 2013 sám vedie. Spolu s otcom Seraphimom napísali knihu o súčasnom myslení a nihilizme. Pri ňom samotnom je zaujímavé prepojenie s východnou filozofiou v jeho knihe "Kristus ako večné Tao", o ktorej sa žiada povedať, že nemá byť synkretizmom ale skôr mostom pre hľadajúcich. 

JUSTIN MARLER 

Tento hudobník v začiatkoch 90-tych rokov zakladal kapelu Sleep (stoner doom metal/ California USA). Po nahratí prvého albumu odišiel a vstúpil do kláštornej komunity sv. Hermana. Bratia o ňom na svojej stránke píšu, že z punkovej scény utiekol. Zrejme sa stalo to, o čo usiloval Damascene - Justin našiel most ku Kristovi a stal sa kresťanom. Prijal meno John a spolu so svojím duchovným otcom začali tvoriť časopis pre temnú rockovú scénu. Ten funguje s väčšími či menšími prestávkami od roku 1994 dodnes a dalo by sa povedať, že ide o hnutie čerpajúce z tradície východnej cirkvi presahujúce do alternatívnych subkultúr od punku, cez hardcore, metal až k black metalu. 

"Títo ľudia sú zo seba chorí a cítia sa mimo tohto sveta. Snažíme sa im otvoriť krásu Božieho stvorenia a pozývame ich, aby usmrtili "vášne", čo máme na mysli pod slovom "svet". Boh berie zúfalstvo a premieňa ho na niečo pozitívne. Sebecké vášne potom môžu byť presmerované na lásku k Bohu, ako to urobila Mária Magdaléna. Hovoríme o myšlienke utrpenia, pretože to cítia najsilnejšie. Ukazujeme, že utrpenie môže mať zmysel." 

(otec Damascene)

"Vždy ma niečo nútilo hľadať 'hardcore', žiadne kompromisné kresťanstvo, pretože som vo vnútri vedel, že ak je Ježiš Kristus Bohom, kresťanstvo musí byť najradikálnejšou vierou na svete." 

(Neznámy punker, Death to the World)